Staršia pani učiteľka vstupuje do triedy, a skoro ju prevalila spanilá jazda kvintánov. Vynútila si ,,dámy majú prednosť", a možno keď to urobí tridsaťkrát, niektorí z tých mladých ľudí raz dajú prednosť vo dverách aj domorodej starenke na dovolenke v Egypte. A možno skôr, ako po absolvovaní platonických seansov o globálnom vzdelávaní.

Mladý učiteľ vyhlasuje súťaž o najodvážnejšieho žiaka triedy. ,,Dobre, pán učiteľ, ale aké sú podmienky". ,,Mirko, keď musíš poznať vopred všetky pravidlá, tak sa už ani nemusíš zúčastniť". ,,Tak kto chce?" Štyri ruky hore. ,,Porezal som si prst", začína učiteľ, ,,a ak mi znova začne tiecť krv, kto mi to ošetrí leukoplastom?" Jedna ruka. ,,Ďakujem, Denisa, zvládnem aj sám, pozri, raz dva...."

Medzitriedny štafetový maratón, 1 okruh, 400 metrov na žiaka....Pardon, to som prehnal, tam by bolo treba voľačo robiť so sebou. Dnes bude video o malom, hladujúcom Ngobem v Sudáne. Pani učiteľka vysvetlí... Ozaj, čo vlastne vysvetlí?

Americký literát sa nechal počuť: ,,Prosím trochu menej lásky, a trochu viac obyčajnej, každodennej slušnosti". Odvtedy už pretieklo Potomacom vody.

Prečo vzletné, humanistické programy zlyhávajú jeden za druhým? Myslím že preto, lebo sa naduto vyvyšujú nad realitu obyčajných, každodenných povinností: ,,Robte všetko iné, len nie to, čo práve robíte. Robte všetko iné, len nie to, čo práve treba."