Pre niektorých učiteľov je stresujúce chodiť z triedy do triedy a robiť pritom sudcu. Možno sa ťažko rozhodujú aj v Auparku. Horšie je to s tou agendou – zapisovať známky na štyri miesta a potom – to deprimujúce finále: 1 + 2- +3- + 0 =? Hrôza zo spravodlivosti! Pritom spravodlivosť je fajn, znamená dať každému, čo mu patrí a kalkulačku na to ani netreba. Ešte horšie je, že jednotka v Dolnej nie je to isté, čo jednotka v Hornej. Tie známky sú taký rakúsko-uhorský, malomeštiacky prežitok! A vo vyspelom (čo je to?) svete sa už ani neznámkuje!

Fungujú. Tie známky fungujú akotak, ale fungujú. Pri nižších ročníkoch sa ruky idú roztrhať, všetko chcú vedieť, všetko objaviť, vnútornú motiváciu možete krájať. Je to tak dané, prirodzená výbava človeka. Ale príde aj lenivosť. Obyčajná, normálna lenivosť, pohodlnosť, lajdáckosť. Aj to je fakt života, jedine že by šlo o nejakého uvedomelého, imaginárneho jedinca, skopírovaného z poptrendovej učebnice pedagogickej psychológie. Známka tu pomáha, pomáha ako barlička vonkajšej motivácie, tak ako mne pomôže budík v pondelok ráno. Známka je výplata, a netreba na ňu čakať len jeden deň v mesiaci.

Verbálne sa dá hodnotiť aj súbežne so známkovaním. ,,Paťo, tak dnes je to za jedna, ale ešte by si mohol.........“ Paťo si tú jednotku môže na ízetká obzerať donekonečna, môže sa s ňou pohrať, môže sa s ňou začať stotožňovať ako budúci jednotkár, môže ju ako platidlo vymeniť u otca za nové korčule. Slová sú slová a často idú jedným uchom dnu, a druhým......